BANDA ZLODEJOV – 5

0
891

Majetkový štátny prevrat

Najjednoduchšie by bolo v celom štáte na desať minút zhasnúť

Dnešní oligarchovia nám nespadli na Slovensko zrazu z neba. Všetci sa po roku 1989 zúčastnili prerozdeľovania štátneho majektu do súkromných rúk. Pričom pod slovom “prerozdeľovanie” mám na mysli najmä rozkrádanie. A pojmom “súkromné ruky” mám na mysli najmä ich vlastné ruky.

Do roku 1989 bolo na Slovensku štátne takmer všetko. Od novinových a zmrzlinových stánkov, cez obchody s potravinami a textilom, čistiarne, kaviarne, reštaurácie a hotely. Štátne boli pekárne, mlyny, mliekárne, konzervárne či mraziarne. Štátne boli samozrejme aj najväčšie podniky, ako boli banky, Slovenská poisťovňa, Slovnaft, VSŽ alebo SCP Ružomberok.

Novembrová revolúcia nebola len politickou zmenou, ale aj začiatkom majetkového štátneho prevratu. Vtedy sme o tom ešte nevedeli, ale celý tento štátny majetok v hodnote stoviek miliárd korún čakalo rozkrádanie. A nakoniec väčšinou aj úplné rozkradnutie.

Politickú moc mali v rukách dobrí, ale mocensky naivní ľudia. V Prahe to boli napríklad Václav Havel alebo Petr Pithart a na Slovensku napríklad Fedor Gál, Peter Zajac alebo František Mikloško. Títo ľudia žili v kategóriách typu “sloboda” , “demokracia” a “slušnosť”.

Ale na ich chrbtoch sa vyviezli hore cynickí ľudia, častokrát prepojení na komunistickú tajnú políciu ŠtB, ktorí rozmýšľali iba v kategóriách “peniaze” a “moc”. Títo ľudia nemali žiadne zábrany, a preto dokázali konať drzo, rýchlo a veľmi efektívne.

Otázkou dňa vtedy bolo, ako u nás čo najrýchlejšie zaviesť kapitalizmus a súkromné vlastníctvo. Jednou z odpovedí na túto otázku bola privatizácia. Tento proces prebiehal vo všetkých krajinách sovietskeho bloku. Metódy, rýchlosť a načasovanie privatizácie sa však v jednotlivých krajinách líšili. A odlišne tiež boli nastavené podmienky toho, čo sa bude privatizovať, za akú cenu sa budú privatizovať a kto môže privatizovať.

V Česko-Slovensku malo prípravu ekonomických reforiem a privatizácie na starosti federálne ministerstvo financií, na čele ktorého pôsobil v rokoch 1989 až 1992 Václav Klaus. Jeho tím sa rozhodol pre čo najrýchlejšiu privatizáciu a súčasne čo najväčšieho objemu majetku štátu. Kľúčovou postavou Klausovho tímu bol jeho námestník a priateľ Dušan Tříska, agent ŠtB. Práve on vtedy na tému obnovenia súkromného vlastníctva povedal:

“Najjednoduchšie by bolo na desať minút v celom štáte zhasnúť.”

V skutočnosti sa to odohralo priamo pod svetlami reflektorov, ale výsledok bol veľmi podobný. Kvôli rýchlosti privatizácie sa totiž nestihli pripraviť dostatočne dobré zákony, ktoré by štát chránili pred podvodmi. Neboli pripravené ani kvalitné zákony, ktoré by chránili budúcich malých akcionárov sprivatizovaných podnikov. A najmä, nikto neskúmal pôvod preňazí, ktoré boli na privatizáciu použité. Samotný Klaus sa vtedy nešťastne vyjadril, že on pojem “spinavé peníze nezná.”

Česko-Slovensko sa preto v tom čase stalo krajinou, do ktorej chodili nelegálne štruktúry svoje špinavé peniaze preprať. Stali sme sa eldorádom napríklad pre taliansku mafiu, ruské a ukrajinské podsvetie, ale aj pre čierne fondy KGB.

Privatizácia mala nakoniec niekoľko foriem. Nazývali sa  “malá privatizácia”, “priame predaje” a “kupónová privatizácia”. Ako sa presvedčíte, neskorší oligarchovia boli počas majetkového prevratu zvýhodnení oproti normálnym slušným ľuďom. Nielen finančne, ale najmä svojimi stykmi a kontaktami z čias komunizmu.

Kontakty na predstaviteľov ŠtB im zabezpečovali potrebné informácie. Styky so štátnymi úradníkmi im poskytovali prístup k privatizácii. A vzťahy s manažérmi bánk im zabezpečovali prísun finančných prostriedkov, ktoré potrebovali na zaplatenia privatizovaných štátnych podnikov.

Vzostup mafie alebo malá privatizácia

Nie sme ako oni. Lenže ale ani oni neboli ako my

Malá privatizácia sa začala v januári 1991 a skončila v decembri 1993. Na území vtedajšieho Česko-Slovenska vtedy prešlo do súkromného vlastníctva 24 359 prevádzkových jednotiek, a to v celkovej hodnote viac ako 33 miliárd korún. Viac ako 50 percent tvorili obchodné prevádzky – napríklad potraviny a drogérie, ako aj menšie obchodné domy v okresných mestách. Asi 20 percent tvorili malé výrobné podniky a podniky komunálnych služieb. Zvyšok tvoril kaviarne, reštaurácie, malé hotely, zariadenia cestovného ruchu a podobne.

Malú privatizáciu na Slovensku riadilo ministerstvo privatizácie. Jeho šéfom bol v rokoch 1991 až 1992 Ivan Mikloš, ktorý mal vtedy 31 rokov. A jeho pravou rukou, ktorá mala na starosti malú privatizáciu, bol v tom čase 27 ročný Ľudovít Kaník. Ten sa na ministerstvo presadil tak, že bol šéfom okresnej privatizačnej komisie v Žiari nad Hronom. Jeho komisia predávala najrýchlejšie na celom Slovensku, a tak si ho minister Mikloš stiahol k sebe na ministerstvo.

V malej privatizácii sa presadili dve skupiny ľudí. Na prvom mieste to boli takí, ktorí mali dobré kontakty vybudované počas komunistického režimu. A potom ešte začínajúci mafiáni. Majetky sa totiž dražili. A práve tieto dve skupiny boli v dražbách zvýhodnené.

Ak ste sa totiž chceli zúčastniť na privatizačnej dražbe, museli ste mať finančné zdroje. Obyčajný človek však nemohol mať z čias komunizmu ušetrený dostatočne veľký obnos peňazí. Peniaze mali bývalí exponenti komunistického režimu, kšeftári, šmelinári a veksláci.

Dlhoročný majiteľ Fun rádia Boris Kollár na to v roku 2011 spomínal takto:

“Ja som to videl napríklad v roku 1989. Tých komunistov, papalášov, mäsiarov, pumpárov, taxikárov. To bola vtedy elita, lebo mali peniaze. Komunisti, papaláši, to bolo jasné. 

Druhá skupina to boli pumpári, zelovocári, taxikári, vrchní čašníci, veksláci a toto bola ďalšia elita národa. Jazdili na tých Escortoch, mali prachy, všade mali známych, všetko vedeli vybaviť. Akonáhle režim padol, tí ľudia zmizli. Samozrejme, stalo sa, že z 50 vekslákov sa dvaja špičkovo uchytili, alebo z čašníkov sa jeden výborne uchytil.”

Boris Kollár to vystihol takmer úplne presne: Z bývalých vekslákov sa presadil medzi top oligarchov Ivan Kmotrík a spomedzi čašníkov Vladimír Poór.

Ak ste nepatrili medzi vyššie popísané skupiny, mali ste ešte druhú možnosť, ako sa presadiť v malej privatizácii: Požiadať o úver v príslušnej okresnej pobočke niektorej zo štátnych bánk. V nich však v tom čase ešte stále sedeli tí istí ľudia, ako za komunizmu. A úver poskytli iba tomu, koho poznali a s kým sa vedeli “dohodnúť”.

Navyše, každý záujemca o úver musel uviesť, na čo chce úver použiť. Manažéri okresných pobočiek bánk tak mali presný prehľad o tom, kto sa chce o čo uchádzať a koľko mu na to dali peňazí. Tieto informácie boli pre “kamošov” na nezaplatenie. Lepšie povedané, často aj na zaplatenie…

Aby sme nezabudli, ešte tu bola jedna ďalšia možnosť, ako sa úspešne zapojiť do malej privatizácie. Mohli ste byť mafiánom alebo ste sa s mafiou dohodli. Dražba potom prebiehala tak, že keď chcel ktokoľvek z účastníkov zdvihnúť ruku, a tým danú prevádzku vydražiť, hrubokrký mafián k nemu prišiel a tresol mu po ruke. A potom mu rýchlo vysvetlil, že v skutočnosti o tento obchod nemá záujem.

Samozrejme, že štát takto prišiel o miliardy korún, ktoré skončili v rukách mafie. Prostredníctvom malej privatizácie sa navyše mafiáni na Slovensku zrazu zmenili z vekslákov a dílerov na “ctihodných” kapitalistických podnikateľov s reštauráciami, obchodmi a hotelmi.

Tento spoločensky nebezpečný jav si už vtedy uvedomovali viacerí prakticky zmýšľajúci ľudia. Môj svokor mi rozprával historku, ktorá ilustruje naivitu vtedajších politických predstaviteľov štátu.

           My nie sme ako oni

Svokor sa ako katolík podieľal na aktivitách takzvanej “tajnej cirkvi” počas komunizmu. Nežnú revolúciu samozrejme privítal a podporoval slovenskú vládu, ktorá vznikla po slobodných voľbách v roku 1990. Keď videl, ako prebieha malá privatizácia, navštívil jedného z vtedajšieho vysokých ústavných činiteľov.

Snažil sa ho presvedčiť, že by vláda mala uplatniť svoj vplyv na okresné privatizačné komisie, aby sa malé prevádzky, obchodíky a reštaurácie dostali aj do rúk ľudí, ktorí bojovali proti komunistickému režimu. Svokor vtedajšiemu významnému politikovi povedal:

“Ak sa budú k majetku dostávať iba ľudia úspešní v komunistickom režime, budú prirodzene v politike podporovať bývalých komunistov a staré politické a ekonomické štruktúry. A noví ľudia v politike budú v obrovskej nevýhode.”

Vysoký ústavný činiteľ mu z dnešného pohľadu neuveriteľne naivne odpovedal:

“My nie sme ako oni. Nebudeme to nijako ovplyvňovať.”

Noví ponovembroví politici, často bývalí disidenti, to naozaj takmer neovplyvňovali. A tak mali malú privatizáciu pod kontrolou takmer výlučne bývalí komunisti, šmelinári a veksláci, alebo ľudia s dobrými kontaktami na predstaviteľov bývalého režimu.  Z nich vznikla prvá ponovembrová “stredná vrstva”.

Napriek vyššie uvedenému, malá privatizácie ešte nevytvorila “systém” na celoslovenskej úrovni. Na to sa zatiaľ rozkradlo, alebo ako hovorieval Ján Slota “prerozdelilo”, príliš málo majetku. Vznikol však veľký počet malých “systémov” na mestskej, okresnej a regionálnej úrovni. Tieto “systémy” tvorili čerství privatizéri, šéfovia okresných pobočiek bánk, okresní prokurátori, sudcovia a policajní funkcionári. Niektorým z nich sa neskôr podarilo stať sa súčasťou celoštátneho “systému”.

ZDIEĽAŤ

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Vložiť komentár
Vložte svoje meno