BANDA ZLODEJOV – 4. pokračovanie pútavého čítanie

0
966

Prelom v roku 1989

Zmena režimu nastala pre Lorenca predčasne

 

Prípravu kádrov na prechod do nových politických pomerov sa Alojzovi Lorencovi darilo úspešne manažovať. Po zmenách v Poľsku v roku 1989 však vedel, že sa mu kráti čas.

Preto Lorenc pripravil spolu s ministrom vnútra Kinclom, šéfom bezpečnostného oddelenia ÚV KSČ Rudolfom Hegenbartom a generálnym prokurátorom Jánom Pješčákom memorandum pre generálneho tajomníka ÚV KSČ Milouša Jakeša. V memorande vyzývali Jakeša na urýchlené reformy v KSČ a na prehodnotenie postoja k roku 1968. Požadovali tiež, aby nebolo mocensky zasahované proti predstaviteľom politickej opozície. Táto ich línia však v komunistickej strane nezískala väčšinovú podporu.

Začiatkom jesene 1989 mali Hegenbart a Lorenc k dispozícii aktuálny prieskum verejnej mienky, z ktorého vyplývalo, že dve tretiny občanov Česko-Slovenska nedôverujú vedeniu komunistickej strany, dve tretiny občanov neveria komunistickej strane, že zmeny v spoločnosti myslí vážne. A dve tretiny ľudí si myslelo, že ak by aj komunistická strana myslela reformy vážne, že nevedela by ich aj odborne zrealizovať. Dve tretiny občanov tiež odmietali komunistickú ideológiu a iba 5 percent občanov by uvažovalo o vstupe do komunistickej strany.

Svoju pozíciu a hodnotenie situácie konzultoval Lorenc aj so svojím patrónom generálom Bobkovom. Stretol sa s ním aj v októbri 1989, keď s ním debatoval okrem iného aj o otázke prehodnotenia udalostí z roku 1968. “Potvrdil mi, že to už je výlučne naša vec a Sovietsky zväz túto otázku ponecháva iba na nás. To bol otvorený signál. In claris,” spomínal na toto stretnutie generál Lorenc neskôr.

Na základe stretnutia s Bobkovom teda Lorenc vedel, že Rusi dávajú od udalostí v Česko-Slovensku ruky preč. Z mocenského hľadiska to znamenalo, že ring je voľný a zápas o moc sa začal. Generál Lorenc si uvedomoval, že zásadná zmena spoločenských pomerov je neodvratná. Po víťazstve Solidarity vo voľbách v Poľsku, otvorení hraníc Maďarska s Rakúskom, ako aj po páde Berlínskeho múru navyše vedel aj to, že táto zmena spoločenských pomerov príde veľmi rýchlo.

Na jeseň 1989 sa v Česko-Slovensku hralo o to, kto bude lídrom týchto zmien: Bude to na poslednú chvíľu zreformovaná komunistická strana alebo to bude opozícia? A ak to bude zreformovaná komunistická strana, kto bude v čase zmien na jej čele?

Rozbuška

Lorenc správne predpokladal, že spúšťačom zmien budú opozičné demonštrácie. Preto sa tak chválil tým, že sa mu podarilo opozíciu zmanipulovať, aby upustila od masových akcií pri výročí okupácie 21. augusta 1989. Každá masová akcia bola vtedy totiž rizikom, že môže prerásť do celospoločenskej vzbury. Lorenc predpokladal, že spúšťačom zmien môžu byť demonštrácie ku Dňu ľudských práv 10. decembra 1989 alebo demonštrácie pri príležitosti upálenia Jána Palacha v januári 1990. A na tieto termíny upriamil svoju pozornosť.

Brutálny zásah proti študentom 17. novembra 1989 však udalosti urýchlil. Tento zásah nebol plánovanou akciou Alojza Lorenca, ako sa o tom často špekuluje. Práve naopak. Lorenc v priebehu celého dňa neustále zásah odmietal. A na druhý deň vydal rozkaz, aby ŠtB do udalostí nijako represívne nezasahovala. Čím sa zaslúžil o to, že zmeny prebehli “nekrvavým” spôsobom.

Zásah polície proti demonštrantom vyhovoval skôr “zväzákom” v komunistickej strane. Za “zväzákov” považujem napríklad bývalého prvého tajomníka komunistickej strany v Prahe Miroslava Štepána, Vasiľa Mohoritu a ďalších vekovo mladších straníckych funkcionárov. Práve títo sa snažili získať moc odstavením prestarnutého vedenia skompromitovaného v roku 1968. Tesne pred 17. novembrom sa im to takmer podarilo. Bolo naplánované, že za Jakešovho nástupcu mal byť oficiálne označený Miroslav Štepán. Ľuďom okolo Hegenbarta a Lorenca sa tomu ale podarilo zabrániť.

“Zväzáci” sa potom rozhodli zmeniť stratégiu. Mali pocit, že najskôr treba získať moc vo vnútri KSČ, a potom budú mať dosť času manažovať proces reforiem a zmien v Česko-Slovensku. Práve “zväzáci” sa snažili na poslednú chvíľu zdiskreditovať Hegenbarta, Lorenca a ich ľudí – teda svojich konkurentov v boji o nástupníctvo v KSČ. A využili na to demonštráciu 17. novembra 1989. Táto demonštrácia bola na rozdiel od opozičných akcií organizovaná pražskou organizáciou Socialistického zväzu mládeže a bola oficiálne povolená!

Brutálny zásah pohotovostného policajného pluku 17. novembra mal zväzákom napomôcť, aby za odporcov zmien označili ľudí z bezpečnostných zložiek. Zdiskreditovať Lorenca a Hegenbarta sa im podarilo. Na rozdiel od nich si však “zväzáci” vôbec neuvedomovali, že zmeny budú oveľa väčšie, než ako len akýsi palácový prevrat vnútri KSČ. Udalosti “nezomleli” len Hegenbarta a Lorenca, ale aj ich samotných.

Alojz Lorenc veľmi rýchlo pochopil, že zmena pomerov práve nastala. Pochopil tiež, že komunistická strana stratila akúkoľvek schopnosť ich riadiť a veľmi rýchlo príde o moc. Preto už 1. decembra 1989 dal príkaz na skartovanie tzv. “živých” zväzkov ŠtB. Podľa vlastných slov tým chcel chrániť pred kompromitáciou tých predstaviteľov nového režimu, ktorí dovtedy spolupracovali s ŠtB. Bol to logický krok. Ako by Lorenc mohol v budúcnosti riadiť svojich agentov, ak by o ich spolupráci s ŠtB vedeli všetci a nedali by sa zverejnením ich spolupráce vydierať?

Začiatkom decembra 1989 prebiehali v objektoch ŠtB dva procesy súčasne. Prebiehala skartácia dokumentov – niekedy aj vo forme ich pálenia na dvoroch objektov ŠtB. A súčasne boli v čiernych vreciach odvážené tisíce dokumentov na neznáme miesta. Dôstojníci ŠtB sa snažili zachrániť, čo sa dalo. Tieto dokumenty sa nikdy nenašli.

V známom českom filme Pelíšky jeden z hlavných hrdinov hovorieva: “Dávam komunistom rok. Maximálne dva.” Myslím si, že ak by mal Alojz Lorenc pred pádom komunistického režimu k dispozícii ešte rok, maximálne dva, zmena režimu by prebiehala trochu inak. A nebola by spontánna, ale riadená. Za jeho aktívnej účasti.

Lorencov pád

Napriek tomu, že sa Lorencovi nepodarilo zmenu pomerov v Česko-Slovensku priamo manažovať, mal celkom dobré predpoklady na to, aby udalosti naďalej ovplyvňoval. Už sme spomínali, že jednou z jeho stratégií bolo umiestniť medzi opozičné štruktúry agentov ŠtB. Nasledujúca milá historka zo začiatku roka 1990 pekne ilustruje, že išlo o vedomú Lorencovu snahu manipulovať poprevratovým vývojom. Jeden z novembrových aktérov vtedy povedal Lorencovi: “Vy budete mať v každej vláde troch svojich ľudí”. Lorenc na to údajne povedal: “To ma podceňujete.”

Mal pravdu. Vo vláde národného porozumenia Mariána Čalfu boli v tom čase štyria tajní spolupracovníci ŠtB: Podpredsedovia vlády Václav Valeš a Josef Hromádka, minister poľnohospodárstva a výživy Oldřich Burský a minister bez portfej Vladimír Príkazský.

Z vlády národného porozumenia Slovenskej socialistickej republiky Milana Čiča bolo vo zväzkoch ŠtB evidovaných hneď sedem ministrov. Pod krycím meno “VLÁĎO” bol ako dôverník evidovaný aj podpredseda vlády Vladimír Lexa. U dôverníka však nemuselo ísť o vedomú spoluprácu s ŠtB. Najznámejším vedomým spolupracovníkom ŠtB bol podpredseda vlády Jozef Markuš, neskorší dlhoročný predseda Matice slovenskej.

Desiatky ďalších Lorencových podriadených z ŠtB a ale aj tajných spolupracovníkov ŠtB sa stali súčasťou viacerých ponovembrových vlád, alebo vysokými funkcionármi ministerstiev na federálnej úrovni a aj na Slovensku.

Paradoxom je, že ešte aj v prvej komisii Federálneho zhromaždenia na dohľad nad vyšetrovaním udalostí 17. novembra, boli z trinástich členov štyria tajní spolupracovníci ŠtB. Medzi iným aj advokát a dlhoročný priateľ Václava Havla Josef Danisz.

Lenže Lorenc nemal dosť času na to, aby mohol svojich agentov efektívne riadiť. V apríli 1990 bol zatknutý a vzatý do väzby. Celkovo strávil vo väzbe spolu 11 mesiacov. A keď vyšiel von, doba už bola úplne niekde inde. Plody jeho práce nevyšli navnivoč, ale so zväzkami ŠtB a vydieraním spolupracovníkov ŠtB sa “zaoberali” iní. Napríklad Vladimír Mečiar. A Lorenc mal úplne iné starosti.

Tesne pred rozpadom federácie bol odsúdený na 4 roky väzenia za nezákonné zatýkanie a šikanovanie približne 300 odporcov komunistického režimu. Keďže ho však odsúdil český súd v Tábore, po vzniku Slovenskej republiky Lorenc ako slovenský občan odmietol do väzenia nastúpiť. Na Slovensku nakoniec proces proti nemu obnovili a slovenským súdom bol v roku 2002 odsúdený na 15 mesiacov podmienečne s odkladom na tri roky.

 

Ruské know how na Slovensku

Po návrate z väzby začal Alojz Lorenc pôsobiť v súkromnej sfére. Stal sa bezpečnostným konzultantom. Od roku 1992 postupne pôsobil vo firmách TWIS a TISA, od roku 1995 bol spoločníkom ALFA VS a v roku 2010 jediným spoločníkom RISC Consulting.

Lorenc začal využívať svoje skúsenosti, kontakty a informácie v prospech tých, ktorí boli schopní za jeho služby platiť. A to boli v deväťdesiatych rokoch rýchlokvasení oligarchovia a finančné skupiny, ktoré zbohatli na rozkrádaní národného majetku. Alojz Lorenc mohol pri svojej práci pre oligarchov využiť know-how generála Bobkova, ktorý pracoval v tom istom čase pre oligarchov v Rusku.

Čoskoro sa dostaneme k menám konkrétnych ľudí, pre ktorých pracoval Lorenc po roku 1989. Ešte predtým sa však pozrieme na to, čo robili neskorší úspešní oligarchovia tesne pred rokom 1989 a na začiatku deväťdesiatych rokov.

 

Z akých pozícií štartovali budúci oligarchovia?

O budúcom úspechu rozhodovali najmä vzťahy a informácie

O kapitalizme sa často hovorí ako o systéme, v ktorom majú šancu presadiť sa najmä tí šikovní. Ako nám však ukazuje slovenský príklad budovania kapitalizmu, najväčším predpokladom pre úspech bola dobrá pozícia vybudovaná ešte za komunizmu. Alebo aspoň dobrý rodinný pôvod či priateľské vzťahy s ľuďmi, ktorý mali z čias komunuzmu vybudované dobré kontakty a známosti.

Podpredseda vlády Slovenskej socialistickej republiky        

Vladimír Lexa bol vysokým komunistickým vládnym činiteľom. Narodil sa v roku 1937. Bol riaditeľom štátneho podniku Chemolak Smolenice. Neskôr sa stal šéfom Štátnej plánovacej komisie. Tento orgán komunistického režimu stanovoval hospodársku politiku štátu. Rozhodoval napríklad o tom, ktorý podnik bude čo vyrábať a koľko, alebo koľko fabrík, ciest, bytov či materských škôlok sa postaví a kde. Vladimír Lexa mal preto po začiatku privatizácie presný prehľad o tom, o aký podnik sa vyplatí uchádzať.

V roku 1989 bol Lexa podpredsedom komunistickej vlády. V tejto fukcii pokračoval aj po novembri 1989 vo vláde Milana Čiča až do volieb v júni 1990. Po voľbách 1990 bol poradcom vtedajšieho slovenského ministra financií a neskoršieho prezidenta Michala Kováča.

Syn vysokého komunistického vládneho činiteľa

Ivan Lexa, syn Vladimíra Lexu, sa narodil v roku 1961. V osemdesiatych rokoch patril medzi “bratislavskú zlatú mládež”, deti prominentov komunistického režimu, ktoré sa chodili zabávať na diskotéku v hoteli Devín.

Od januára 1991, v tom čase 29 ročný, začal pôsobiť ako šéf sekretariátu vtedajšieho predsedu vlády Vladimíra Mečiara.

Kamarát a spolužiak Ivana Lexu

Jozef Brhel sa narodil rovnako ako Ivan Lexa v roku 1961.

Námestník

Jozef Majský sa narodil v roku 1946. Pred rokom 1989 bol námestníkom v štátnom podniku Obal, Nové Mesto nad Váhom. Od roku 1982 až do roku 1990 bol námestníkom v štátnom podniku Matador. V roku 1989 založil firmu SIPOX.

Komunistický bankár

Jozef Tkáč sa narodil sa v roku 1952. V osemdesiatych rokoch pôsobil ako člen topmanažmentu Štátnej banky československej. V roku 1990 sa stal riaditeľom Investičnej banky na Slovensku, neskôr transformovanej na štátnu Investičnú a rozvojovú banku (IRB).

Syn komunistického bankára

Patrik Tkáč, syn Jozefa Tkáča, sa narodil v roku 1973.

Kamarát a spolužiak Patrika Tkáča

Ivan Jakabovič, kamarát Patrika Tkáča, sa narodil v roku 1972

Komunistický špión z eštébáckej rodiny

Juraj Široký sa narodil v roku 1953. Jeho otec Juraj Široký st. bol v päťdesiatych rokoch okresným náčelníkom ŠtB v Levoči. V šesťdesiatych rokoch prešiel na rozviedku. Pôsobil ako dostojník ŠtB v Rakúsku, Sýrii, Libanone, Iraku a na Kube. V ŠtB pôsobil aj Širokého strýko a brat Juraja Širokého st., Ondrej Široký.

Juraj Široký nastúpil do ŠtB v roku 1979. Pôsobil ako komunistický špión pod krytím diplomata na česko-slovenskom veľvyslanectve vo Washingtone. Dosiahol hodnosť kapitána a stal sa zástupcom šéfa komunistickej rozviedky v USA. V roku 1990 sa pokúsil zostať v tajnej službe v službách nového režimu, ale ako presvedčený zástanca komunistického režimu bol odmietnutý.

Vekslák

Ivan Kmotrík sa narodil v roku 1959. V osemdesiatych rokoch bol “vekslákom”, obchodoval na čiernom trhu s valutami. Neskôr sa k tomu vyjadril slovami: „Po práci, keď sa dalo, som išiel, kúpil sto mariek po trinásť korún a predal po pätnásť.”  

                   Čašník

Vladimír Poór sa narodil v roku 1957. V osemdesiatych rokoch pôsobil ako čašník a neskôr ako manažér v trnavskej Jednote.

                   Petrochemik

Slavomír Hatina sa narodil v roku 1947. V Slovnafte začínal v roku 1970 ako robotník. Neskôr sa stal majstrom a koncom osemdesiatych rokov vedúcim výroby v Slovnafte. V roku 1990 sa stal šéfom Petrochémie. Od roku 1992 bol výrobným námestníkom a od roku 1994 riaditeľom Slovnaftu

                  Vysokoškolský asistent

Milan Fiľo narodil v roku 1967. V rokoch 1989 až 1992 pôsobil ako asistent na katedre ekonomiky a riadenia priemyslu na Vysokej škole technickej v Košiciach. Začiatkom deväťdesiatych rokov začal podnikať s Jurajom Kamarásom a Ladislavom Krajňákom, obchodovali najmä s nerastnými surovinami.

Elitné komunistické kádre

Jozef Oravkin sa narodil v roku 1968. Jaroslav Haščák sa rovnako ako Marek Dospiva narodil v roku 1969. November 1989 ich zastihol v Moskve, boli študentami MGIMO.

Všetci títo ľudia hľadali po roku 1989 priestor, v ktorom by sa mohli realizovať. Vzhľadom na svoju minulosť sa väčšinou nemohli hneď po Novembri ’89 zapojiť priamo do politiky. A preto sa našli v procese, ktorý budeme volať majetkový štátny prevrat.

ZDIEĽAŤ

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Vložiť komentár
Vložte svoje meno